Práca, ktorej sa dennodenne venujeme, je primárne určená pre liturgickú a eucharistickú službu Cirkvi. Nerealizujeme „maľovanie kostolov“, tvoríme sakrálne umenie.
Sakrálne umenie nachádza svoj obsah v obrazoch dejín spásy, počnúc stvorením od prvého po ôsmy deň – až po deň vzkriesenia a nového Pánovho príchodu. K tomu patria obrazy biblických príbehov, aj príbehy svätých. Prostredníctvom spojenia Božích dejín a človeka sa vyjavuje vnútorná jednota Božieho konania. Preto obrazy poukazujú na sviatosti ako symboly – predo-všetkým na krst a Eucharistiu, súvisia s bohoslužobným dianím a vnútorne navodzujú súčasnosť. Dejiny sú sviatosťou v Kristovi – on je jej žriedlom. Kristus býva znázornený ako ukrižovaný, vzkriesený, prichádzajúci na konci časov, no naďalej ukrytý Vladár.
Každý Kristov obraz musí v sebe ponímať tri bytostné aspekty Kristovho tajomstva – každý musí byť v tom zmysle veľkonočným obrazom. Kristov obraz a obrazy svätých nie sú fotografiami. Ich podstata spočíva v tom, že vedú veriaceho von z čisto materiálne uchopiteľného sveta, prebúdzajú vnútorné zmysly, učia novému pohľadu. Z tohto hľadiska predstavuje Kristov obraz stredobod sakrálneho umenia. Ten obraz dopĺňa liturgiu.
Pohľad, ktorý vyvoláva, musí byť modlitbou a hľadaním s Cirkvou, obraz musí učiť vidieť očami viery celej Cirkvi.