Rímskokatolícka cirkev je cirkev kresťanov pod jurisdikciou rímskeho pápeža používajúca latinský/rímsky obrad.
Pojmom Katolícka cirkev označujeme celý rad cirkevných hierarchických spoločenstiev, inštitúcií a zriadení na subnárodnej, národnej i nadnárodnej úrovni po celom svete. Do pojmu zahrňujeme rôzne právne samostatné celky či osoby typu farnosť, diecéza či národná provincia. Hlavným významným zjednocujúcim prvkom všetkých týchto ustanovizní je uznávanie rímskeho biskupa – pápeža za hlavu cirkvi a teda uznanie jeho právnej a duchovnej moci nad sebou.
Oficiálnym jazykom Katolíckej cirkvi je latinčina. Vo Vatikáne je úradným jazykom aj taliančina.
Základom cirkevného usporiadania je cirkevná hierarchia, ktorá má presnú štruktúru. Na čele cirkvi stojí rímsky biskup – pápež. Jemu podliehajú v duchovnej a v Kanonickým právom presne definovanej právnej rovine všetci biskupi sveta, ktorí sú nástupcovia apoštolov. V duchovnej rovine sú nad biskupmi kardinálni biskupi (kardináli), ktorí sú akýmisi vernými, blízkymi spoločníkmi pápeža a zároveň majú právo voliť nového pápeža. Biskupi majú svojich kňazov a diakonov, ktorí sú ich pomocníkmi, pričom títo taktiež uplatňujú apoštolskú službu.
Inštitucionálna správa Katolíckej cirkvi kopíruje jednotlivú moc cirkevnej hierarchie. Pápež je na čele mestského štátu Vatikán, v ktorom sídlia ústredné inštitúcie Katolíckej cirkvi. Biskupi a kardináli predsedajú kongregáciám, ktoré by sa dali prirovnať k akýmsi cirkevným ministerstvám.
Cirkevná správa pozostáva predovšetkým z jednotlivých cirkevných provincií. Na čele cirkevnej provincie je metropolita, ktorým býva najčastejšie miestny arcibiskup. Provincia pozostáva z diecéz, teda z biskupstiev. Na čele diecézy stojí diecézny biskup, ktorý smie mať svojich tzv. pomocných biskupov. Diecézy pozostávajú z farností. Farnosť je základnou stavebnou jednotkou katolíckeho cirkevného spoločenstva ako takého. Na čele farnosti je farár – kňaz. Farár smie mať podľa potreby po boku v duchovnej službe iných kňazov – kaplánov, prípadne diakonov. Vychádzajúc z historických podmienok niektoré diecézy sú arcidiecézami, vtedy stojí na ich čele arcibiskup, ktorého právna moc sa však obmedzuje na pôsobnosť v jeho biskupstve tak, ako u klasického diecézneho biskupa.